Práci v porote na tomto podujatí sa venujem od roku 2005, spolu so svojimi kolegami porotcami z Maďarska (Jánosom Regősom a Zsuzsannou Tóth) už dlhé roky sledujeme tento skvelý festival. Prehliadka sa začína kladením vencov k soche Béniho Egressyho, niekdajšieho moldavského učiteľa, a končí sa na javisku v kultúrnom dome v Buzici. Počas festivalu už tradične vychádza časopis Lakoma (Hostina) a taktiež je tradíciou, že každý účastník dostane ocenenie. Miestni organizátori sa vždy snažia zúčastnené divadelné súbory zahrnúť darmi, preto vyhľadávajú sponzorov – podnikateľovm využívajú príspevok miestnych samospráv a spolupracujú so základnými organizáciami Csemadoku, keďže hlavným organizátorom festivalu je kultúrny zväz Csemadok. Na festivale tentokrát dostal ocenenie za celoživotné dielo prvý organizátor podujatia Ferenc Boda, ktorý mal nemalú zásluhu na tom, že festival dospel k svojmu devätnástemu ročníku.

Popri súťažných predstaveniach dostali priestor aj hosťujúce súbory (predstavenie základnej umeleckej školy v slovenskom jazyku, rozprávkové divadlo, amatérsky súbor z Maďarska), budeme sa však ďalej venovať súťažným programom, keďže tento festival je predovšetkým ich. 

Súťažný program sa začal hrou mládežníckych divadelníkov z Fiľakova. Ich predstavenie, v ktorom študenti Zsuzsanny Szvorák spracovali román spisovateľky Agoty Kristof Veľký zošit, sme si užili ako 45-minútovú hodinu dejepisu, cestovanie v čase. Epické divadlo rozprávalo príbeh chlapcov „posunutých” starej mame mohutnými scénickými obrazmi, dynamickými skupinovými pohybmi, živou hudbou, rekvizitami z kartónu, silnými prejavmi a, vychádzajúc zo zdvojenosti chlapcov-dvojičiek duplikovaním niektorých postáv. Takto teda dvaja študentskí herci či herečky stvárnili starenu a dievča so zajačím pyskom, vzájomne sa doplňujúc a opierajúc jeden o druhého, aby mali silu stvárniť rolu. A často ju len uniesť; veď v tomto ohromujúcom predstavení bola prvou významovou vrstvou brutalita, druhou telesná zmyselnosť a treťou nedostatok lásky, čo bolo stvárnené v mnohých scénach veľmi hodnoverne. Tento príbeh je totiž v prvom rade o živote bez lásky. V ňom sa dvojičky nechané napospas osudu naučia samostatne existovať a nakoniec, keď zmažú po sebe všetky stopy a obetujú vlastného otca, naučia sa žiť odlúčene jeden od druhého. Nemravnú krutosť vojny, v ktorej sa často zmení aj význam slov, predviedli dôveryhodným prejavom, otvorenými, úprimnými a pravdivými okamihmi. Starena sa o svojich vnúčatách vyjadruje škaredými slovami a napriek tomu k nej priľnú, lebo sa o ne stará, a získajú od nej poznanie, že dôverovať môžu iba sebe a vlastným skúsenostiam. Počas tohto cestovania v priebehu jednej vyučovacej hodiny si pri románe môžeme spomenúť aj na detstvo maďarského spisovateľa Gézu Csátha, na vyprázdnený svet dnešných pubertiakov, na amorálnosť vojny v Örkényovom poňatí, ktoré sú v ostrom protiklade s divadelným prostredím vytvárajúcim a odovzdávajúcim hodnoty. V tomto prostredí odviedol fiľakovský mládežnícky súbor Apropó kolektívnou hrou, silnou prítomnosťou a láskou znova výnimočný výkon.

V druhý deň festivalu odohral na javisku moldavského kultúrneho domu Čechovovu komédiu Medveď ďalší fiľakovský súbor Zsákszínház. Presná a dôsledná réžia Istvána Mázika nás sprevádzala štádiami vzájomného zbližovania muža a ženy, v ktorých sa vdova Popová po sedemmesačnom smútku zapletie s Gregorijom Stepanovičom prichádzajúcim vymáhať dlh. Pôvodné čechovovské inštrukcie doplnili vlastnými nápadmi. Takto sa zo zosnulého manžela stal sukničkár, ktorý si naozaj nezaslúži, aby sa k nemu niekto pripútal smútkom. Dvaja amatérski herci pracovali mnohými textovými a pohybovými prvkami od stretnutia až po vzájomné objímanie. Z hlučnosti a striedmosti inscenácie dominovala v predstavení skôr zdržanlivosť, najmä v role vdovy Popovej. Herec stvárňujúci sluhu sa snažil priblížiť k dvojici s uvedomeným hereckým konaním, žiaľ, zakaždým ho odsunuli. Porotcovia vyzdvihli dvojaké riešenie čechovovskej situácie v predstavení – citové bohatstvo a zároveň smiešnosť, ako aj majstrovské použitie hudby a javiskových prostriedkov.

O výčinoch čečejovských žien sme sa mohli to-čo dozvedieť  už z predstavení v uplynutých rokoch; veselá skupinka predviedla už mnohé rozjarené scénky zo života starých dedinčanov. Teraz, bdejúc pri mŕtvom, nám vyrozprávali pravdivý alebo aspoň pravdivo vyzerajúci príbeh o zosnulom jedinom mužovi Júliusovi, ktorého v tomto predstavení (v protiklade s podobným predvedením hry v roku 2001) stvárnila figurína. Plačeme nad smrťou a zároveň sa smejeme, uvedomujúc si, že dôležitou súčasťou smútočných karov boli popri zármutku aj spomienky. Takto sa postupne prezrádzajú skutky zosnulého; dozvieme sa, že Július ako „kohút” celej dediny mal prístup do každého obydlia. Čečejovská divadelná skupina (Spevácka skupina MO Csemadok) vedená Máriou Snyír je vzorným príkladom zachovávania tradícií, prirodzeného prednesu textu a budovania kolektívu. Dúfame, že sa vytvorí aj nová, mladá generácia amatérov, ktorí raz nahradia starších na javisku.  

Súbor Novus Ortus z Dunajskej Stredy spracoval hru, ktorú dnes už považujeme za klasickú.  Ich predstavenie s názvom Jarné prebudenie sa však nestalo „zaprášeným” dielom o pruskej prudérnej morálke, pamätníkom potláčanej sexuality a školského násilia, ale našli v hre tie námety, ktorými sa vytvoril skutočný vzťah medzi Wedekindovým dielom a dnešnými mladými ľuďmi. Presne interpretovanými a správne vybratými situáciami sa hra stala vhodným materiálom o dospievaní pre mládežnícke divadlo. Možno povedať, že svet už túto tému prevalcoval, ale napriek tomu aj z odbornej debaty o predstavení bolo zrejmé, že potláčanie pudov, vzťah medzi rodičom a dieťaťom, konflikty vyplývajúce z citových búrok, školských neúspechov a voľby povolania sú závažne prítomné aj v živote dnešných študentských hercov z Dunajskej Stredy, nielen v živote mládeže spred 140 rokov. Režisérka Tímea Takács však v porovnaní s predchádzajúcimi scénkami nevedela vytvoriť podobne jasné situácie so skupinovým pohybom a hrou s maskami (Guy Fawkes), ale ako neskôr vysvitlo, základným režisérskym zámerom bola otvorenosť a možnosť viacerých interpretácií.

V sobotu vystúpil divadelný súbor z Nány, ktorý sa pravidelne zúčastňuje na tomto festivale. Tentoraz neprišli s hlučnou komédiou, na ktorú sme si už u nich zvykli, ale predviedli  divadelnú hru Vizionár českých autorov Svěráka a Smoljaka. Remeselníka, ktorý je jasnovidcom, navštívil banský magnát, lebo chcel vedieť podrobnosti o výbere životného partnera svojej dcéry. Začali teda s veštením pomocou jasnovidcovej dcéry, zápisníka a kachľovej pece, nachádzajúcej sa uprostred javiskového priestoru, ale medzitým prišla po vizionára smrť. Na konci hry sa vyjasnila historická doba hry, keďže jasnovidec uvidel v budúcnosti Leninovo meno pri vchode do bane a smrť mala naponáhlo, lebo onedlho mala robotu v Sarajeve s dajakým korunným princom. Z vizionárovho domu napokon odišla bez vykonania svojej práce. Dielo s jemným humorom predviedol súbor v réžii Márie Lengyelfalusy Juhász v skvelej súhre, s mierou a smelosťou, vysmievajúc sa smrti; v predstavení bol cítiteľný iba maličký zlom asi v polovici hry. Je dôležité, aby súbor pozostávajúci z vynikajúcich hercov s veľkou rutinou si vyskúšal aj štýl komorného divadla, ale predsa len sme od nich očakávali nejaké typické „nánanské” zakončenie.

V závere festivalu sme sa mohli tešiť z predstavenia skupiny Bodrogközi Színjátszók (Divadelníci z Medzibodrožia) z Kráľovského Chlmca. Predstavili komédiu maďarského autora Pála Békésa Pred očami ženskej pobrežnej hliadky, v ktorej sa čerstvo rozvedený spisovateľ dostane do panelákového bytu, ktorému chýbajú dvere. Byt je teda priechodný;  nachádza sa tu jediný telefón v dome, takže predchádzajúci nájomník prevádzkoval z láskavosti aj službu odovzdávania odkazov. Stretli sme sa tu so starou tetkou, na ktorú dávali nájomníci spoločne pozor, s jej opatrovateľkou, taktiež so žiarlivým manželom a prelietavou manželkou, aj so slepou susedkou, ktorá vedela o všetkom. Predstavenie so skvelými postavami sa snažilo oprášiť tridsaťročnú hru. Režisérka Irén Illésné Popália a jej herci v diskusii zapochybovali, či komédia v dvoch dejstvách má ešte čo hľadať na divadelnom festivale. Divadelníci z Kráľovského Chlmca však hrajú nielen vlastnému obecenstvu, ale navštevujú aj susedné obce a prinášajú divadlo do takých končín, kam sa profesionálne súbory nedostanú. Pri takýchto príležitostiach je jednoaktovka nepostačujúca. Súbor zohráva dôležitú úlohu nielen v sprostredkovaní kultúry, ale aj v pestovaní materinského jazyka. 

Vynikajúce súbory a skupiny dostali kladnú odpoveď na svoje snahy pri vyhlásení výsledkov festivalu, kde popri rôznych oceneniach dostal fiľakovský súbor Zsákszínház cenu za réžiu, súbor z Nány bol ocenený za novátorsvo na javisku, súbor z Čečejoviec za zachovávanie tradícií. Cenu za kvalitu získali súbory Bodrogközi Színjátszók z Kráľovského Chlmca a Novus Ortus z Dunajskej Stredy. Hlavnú cenu XIX. festivalu Béniho Egressyho udelili organizátori súboru Apropó z Fiľakova.

Gábor Körömi a Zsuzsanna Kozsár

Javisko – časopis pre amatérske divadlo a umelecký prednes

Ročník 49, 3/2017